Čo vlastne znamená, keď povieme, že sa ideme rozprávať s vysokoškolským pedagógom?

Vždy po dosiahnutí určitého stupňa vysokoškolského štúdia, už od bakalára, máte možnosť pokračovať v odbornej činnosti ďalej, v konkrétnej téme. Prakticky ste neustálym študentom, ktorý sa uchádza o vyšší stupeň hodnotenia. Vedeckou prácou, analýzou a vyhodnotením konkrétnej problematiky, učením seba, učením iných a na konci stanoveného obdobia sa musí obhájiť pred vedeckou komisiou. Je to rad za sebou idúcich titulov a hodností.

Vy ste docent. Ako vysoko je tento stupeň?

V roku 2022 som habilitoval ako docent na Fakulte manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave, čo je prakticky najvyšší titul, ktorý priznáva rektor univerzity. Vyššia hodnosť je už len profesor, ktorého potom menuje priamo prezident republiky. Mám hodnosť v odbore verejná správa a titul v odbore manažmentu malého a stredného podniku. Zároveň som členom Vedeckej rady a Akreditačnej rady Vysokej školy ekonómie a manažmentu v Bratislave. Tiež som získal zahraničný vysokoškolský titul MBA, ekvivalent slovenského magistra v odbore riadenia obchodu a podniku so zameraním na manažérsku etiku.

Ako sa teda predstavíte formálne celým menom?

doc. PhDr. Ing. Pavol Križo, PhD. MBA

V Lučenci je tiež vysoká škola.

V Lučenci je dlhodobá tradícia toho, že vysoká škola má v meste vysunuté pracovisko. Predtým to bola Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre a aktuálne je to skoro 18 rokov, čo som vedúcim pracovníkom regionálneho strediska MPK Lučenec Vysokej školy ekonómie, manažmentu a verejnej správy v Bratislave. K dnešnému dňu absolvovalo štúdium v Lučenci viac ako sedemsto poslucháčov a robíme kroky, k tomu aby tomu bolo tak aj naďalej. Samozrejme záleží na všetkých študentoch, nech si vyberú akékoľvek miesto štúdia. Dôležité ale je, aby mali možnosti a motiváciu vrátiť sa po štúdiu domov. Malé a stredné aglomerácie si už nemôžu veľmi dovoliť ďalší úbytok obyvateľstva smerom do väčších miest alebo zahraničia.

Vy ako vysokoškolský pedagóg ovplyvňujete stále novú generáciu mladých ľudí.

Určite áno. Absolvovať vysokú školu, hoci aj tradične 5 rokov, nie je vôbec jednoduché, ako sa to zvykne občas spochybňovať. Musíme si ale uvedomiť, že „do rúk“ vysokoškolskému pedagógovi sa dostáva už dospelý, z veľkej časti vyprofilovaný človek s konkrétnymi plánmi a očakávaniami. Tieto odborné a osobnostné vlastnosti človeka sa ale formujú ďaleko skôr, okrem rodiny tak počas celého výchovno-vzdelávacieho procesu, vlastne od materskej školy. Zároveň potom z praxe manažmentu podnikov ako manažér vidím, ako dôležitá je organizácia a intenzívna starostlivosť o výchovno-vzdelávací proces ako celok. Príkladov môžeme nájsť veľké množstvo. Čo môže spôsobiť regionálnej ekonomike napríklad generačný výpadok v konkrétnom odbore alebo ako rýchlo sa môže zmeniť záujem o učebný odbor a podobne. Ale úroveň vzdelávania je len jedna stránka veci. Ako keby sme zabudli riešiť vzdelanie a výchovu akosi komplexnejšie. Pružnejšie. 

Kto všetko je potom zodpovedný za takýto proces?

Okrem štandardných úloh rodičov je to štát, vyšší územný celok, mesto, resp. obec a dobrovoľne občianske a záujmové združenia. Je to rad orgánov a organizácií, ktoré musia denne spolupracovať, aby sa výchovno-vzdelávací proces v rámci možností vylepšoval, modernizoval, zdokonaľoval. A to nielen prostredníctvom výučby, ale tiež mimoškolských záujmových a voľnočasových aktivít. Nesmieme zabúdať, že rozvoj školstva nie je len o štáte alebo ministerstve. Už lokálne a regionálne samosprávy majú právomoci na to, aby takéto vylepšenia výchovy a vzdelania mladej generácie realizovali hlavne organizačne. Pokojne nad rámec učebných osnov. Myslím si, že mesto, ako menší celok, sa vie trendom a aktuálnym potrebám prispôsobiť rýchlejšie ako štát. Pri vhodnom nastavení a organizácií to zákonite nemusí znamenať rapídne zvýšenie nákladov, keďže množstvo výkonu sa dá urobiť vo vlastnej réžií
na úrovni trojuholníka úrad-trh-komunita. Ďalej je to ale na politických rozhodnutiach a na to ja, z pozície akademika a pedagóga, nemám priamy dosah.

Čo je teda najdôležitejšie?

Úplne najdôležitejší je rozvoj výchovno-vzdelávacieho procesu a podmienok. To si vyžaduje absolútnu spoluprácu všetkých dotknutých strán, no hlavne nápady. Veľa odborných nápadov. Teda víziu a plán, podložené skúsenosťami. Myslím, že momentálna ekonomická situácia nielen doma, ale aj vo svete, nedáva veľmi priestor na pokusy alebo omyly, preto ešte raz zdôrazňujem odbornosť takýchto nápadov a rozhodnutí. 

Kto má prísť s takýmito nápadmi zlepšenia výchovno-vzdelávacieho procesu?

Čiastočne štát prostredníctvom ministerstiev školstva, kultúry, dopravy, dnes už aj športu. Určite je to medzirezortná problematika. Každý región je ale iný, má svoje špecifiká a potreby, preto veľká časť iniciatívy musí prichádzať zdola od občanov a teda v prvom rade lokálnej samosprávy. Práve tá musí znášať náročnosť procesu nielen nápadmi, ale aj organizačne. Ale je to logické, skôr sa potrebám prispôsobí menšia časť, ako veľký celok. A práve mestá teda potom musia ďalej tlačiť, aj na krajské, aj na štátne orgány, keď je to potrebné. Priamo mestá sú ale denno-denne tým miestom, kde dochádza k výchovno-vzdelávaciemu procesu, tak by malo byť práve v záujme miest si to všetko organizovať. Však kto lepšie pozná naše špecifiká a potreby, ako my sami. A to bez ohľadu, či je konkrétnym zriaďovateľom mesto, vyšší územný celok alebo štát. Myslím, že práve toto bolo jedným z cieľov decentralizácie verejnej správy, ku ktorej došlo v minulosti. Len sa na to akosi zabudlo.

Čo je ešte dôležité, keď chceme zefektívniť výchovu a vzdelávanie?

Doteraz sme si vymenovali zodpovedných za vzdelanie a výchovu detí a mládeže, teda rodičia a rodina, orgány verejnej a štátnej správy, no samotný výkon je tak hlavne v pôsobnosti škôl a školských zariadení, záujmových organizácií, športových klubov a ďalších. Práve miestna samospráva musí znášať úlohu koordinácie a organizácie. Pre úspešnú realizáciu je ďalej dôležitá bezpečnosť. Bezpečnosť musí byť prvoradá a musia na nej participovať všetky subjekty, ktoré môžu nejakým spôsobom prispieť k jej zvyšovaniu. Už z logiky veci vyplýva, že práve školy a ostatné zariadenia sú najzraniteľnejšie. Musíme teda urobiť všetko preto, aby naše deti, učitelia a nepedagogickí pracovníci v školstve boli chránení voči akýmkoľvek hrozbám, či nebodaj násiliu. V neposlednom rade sú to všetci moji kolegovia v školstve. Musíme nájsť spôsob ako optimalizovať napríklad odmeňovanie učiteľov a ostatných pracovníkov. Ak doteraz nevznikol, tak musí vzniknúť nejaký mechanizmus, ktorí zabezpečí hoci aj nefinančné odmeny pre ľudí, na ktorých stojí vzdelávanie a praktická výchova generácie, ktorá nahradí nás. Podľa mňa je najvyšší čas robiť kroky, o ktorých sa tu práve rozprávame. Kto, keď nie my. Kedy, keď nie teraz.

Môžeme to zhrnúť?

Tie ciele pre rozvoj sa dajú vymenovať veľmi jednoducho.

• Vzdelávanie, nad rámec osnov;
• záujmy a voľný čas detí a mládeže;
• bezpečnosť na školách a kluboch;
• odmeňovanie učiteľov a nepedagogických zamestnancov;
• centralizácia školských a mimoškolských aktivít – kampusy;
• dostatok dobrých učebných odborov.

Hlavným organizátorom a koordinátorom musí byť miestna samospráva, spádovo ideálne v dosahu a rozsahu okresného mesta. Zrejme nemusíme zdôrazňovať, že je to neľahká úloha a vyžaduje si nielen výkon veľkého a dobrého tímu ľudí, ale hlavne veľká manažérska výzva, pre kohokoľvek, komu záleží na ďalšom rozvoji školstva.

Máte nejaký odkaz pre poslucháčov alebo čitateľov?

Budem veľmi rád, ak budem môcť v blízkej budúcnosti predstaviť moje myšlienky nielen v takejto všeobecnej rovine, ale prezentovať aj konkrétne nápady a návrhy. Všetko dobré prajem.